Výstava 30 diel autora zo zbierkového fondu Tatranskej galérie v Poprade, ktorý tvorivú časť života prežil vo Važci. Výstavu organizujeme pri príležitosti 65. výročia úmrtia autora († 17. mája 1959 Važec) a 135. výročia narodenia (*19. januára 1890 Frymburk - Blatná)

Vernisáž výstavy sa uskutoční 14. mája 2024 o 17.00 hod.

Tatranská galéria v Poprade prináša pri príležitosti 65. výročia úmrtia a 135. výročia narodenia Jána Hálu výstavu Maliar ľudu pod Tatrami.

Jan Antonín Hála (* 19. január 1890, Blatná – † 17. máj 1959, Važec) bol český maliar, kresliar, ilustrátor a dokumentarista folklóru, žijúci väčšinu života na Slovensku.

Narodil sa v rodine pekárskeho majstra Jana Hálu a Rozálie, rod. Černochovej v Blatnej na námestí č. 81. Študoval na gymnáziu v Českých Budějoviciach a v roku 1909 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, odbor história. Maliarstvo študoval najskôr v súkromnej maliarskej škole Ferdinanda Engelmüllera a v rokoch 1910 – 1915 na Akadémii výtvarných umení v Prahe v ateliéri pre figurálnu maľbu Maxa Pirnera.

Od roku 1918 žil v Blatnej, Moste a od augusta 1923 až do svojej smrti vo Važci. Výnimku tvoria roky 1939 – 1940, keď prechodne býval vo svojom rodisku a rok 1929, keď sa v Myšenci neďaleko Protivína oženil s Mariou Chlupsovou, s ktorou mal tri deti. Najmladší syn Jan Mikuláš Hála (* 1937) je tiež maliarom – reštaurátorom.

Obdivoval dielo Mikoláša Aleša, sympatizoval s hnutím českej sociálnej maľby. Objavenú skutočnosť v podtatranskej obci Važec stvárňoval ako etnograf-dokumentarista, písal esejistické reportáže do Lidových novín. Po celý život vo svojej tvorbe čerpal námety zo života obyvateľov Važca. Od roku 1925 sa stáva členom Spolku slovenských umelcov, v roku 1928 Umeleckej besedy slovenskej, od roku 1948 Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Za účasť v SNP bol vyznamenaný Zlatou hviezdou partizánskeho oddielu Vysoké Tatry.

V roku 1942 sa zúčastnil na bienále v Benátkach. V roku 1945 sa aktívne zapojil do SNP a za svoju činnosť bol po vojne vyznamenaný.

Jan Hála prišiel do Važca maľovať a našiel tam domov. Ako píše v jednom liste: „Dědino moje milá! Tvoje černé střechy mně učarovaly, Tvoji lidé mně udělali, Tvoje hory a vrchy mně zajaly. (…) Modlím se k Tvé kráse, o níž nikdo neví, jenom já, modlím se k Tvému tajemství, které Ty neznáš. Co to je? Je to síla, či slabost, nevím. Ale je to láska“ (Abelovský, s. 14). Táto jeho predstava o živote, prírode a ľuďoch vo Važci sa stala jeho umeleckým programom na celý život. Jeho „pastorále“ pramení v romantických ideách 19. storočia a prostriedky na ich uchopenie v zmyslovo vnímateľnej forme na plátne v maľbe 19. storočia.

Hála sa javí ako „maliar čistého srdca“ (Abelovský, s. 14), ktorý sa vrátil k čistým prameňom, kde našiel sám seba. Azda preto je jeho tvorba zrozumiteľná pre široké obecenstvo. Vychádzal z tradícií a vybral si tradičné prostriedky. Neustále sa objavuje jeho hlboká a úprimná úcta ku všetkému, čo súvisí s námetom a podstatou tohto sveta, ako aj jeho snaha hodnoverne a svedomito to zaznamenať, často na úrovni národopisného dokumentaristu. Autor jeho monografie Ján Abelovský vidí v tomto záujme hlbšiu motiváciu, a to „slovenskofíliu“ českej intelektuálnej obce na prelome storočí: „Tendenčne podmienená mýtizácia Slovenska, romantické predstavy o Slovensku ako o akomsi «slovenskom Tahiti» dosiahli vtedy svoj vrchol“ (Abelovský, s. 27).

Predstava o bratskom národe, ktorý trpel pod útlakom a viedol heroický boj o slobodu, pričom si uchoval čisté korene, sa stala Hálovým permanentným zdrojom inšpirácie. Do svojej tvorby, vychádzajúcej z plenéristických tradícií, postupne zabudoval niektoré prvky impresionistickej, secesnej a realistickej maľby premiešanej s expresívnejším rukopisom a koloritom. Určujúcim prvkom v jeho tvorbe preto nie sú maliarske alebo duchovné výdobytky a prínosy, ale námet. Začiatkom dvadsiatych rokov sa sústredil na veristické zaznamenávanie ľudí, krojov, zvykov, tancov, piesní, spôsobu života, najmä práce a zábavy. Od druhej polovice dvadsiatych rokov sa jeho túžba po dokonalej idyle kúsku celistvého sveta, mikrokozmu, stala hlavnou témou jeho tvorby a jej hlavným umeleckým programom.

Vtedy sa v jeho maľbe najviac prejavila istá forma štylizácie prvkov s dôrazom na expresívnosť. Od tridsiatych rokov sa jeho maľba ustálila v rovine istej tradičnej a nie príliš výraznej zmesi naturalistickej maľby prepojenej s páčivým secesným dekorativizmom (výber z textu KISS-SZEMÁN Zsófia).